Bill Gates o AI ére: vyššia produktivita, väčšie spoločenské napätie
KĽÚČOVÉ FAKTORY: AI, PRÁCA A NOVÝ DAŇOVÝ MODEL
- Gates nepovažuje hlavný problém za nedostatok technologického pokroku, ale za rýchlosť, s akou AI môže zmeniť trh práce skôr, než sa prispôsobia inštitúcie.
- Koncept Human Reserved počíta s tým, že niektoré činnosti zostanú ľuďom aj vtedy, keď ich AI dokáže technicky vykonávať.
- Zdanenie AI tokenov a robotov má podľa Gatesovej logiky znížiť daňovú výhodu automatizácie a financovať rekvalifikácie a sociálnu sieť.
- Pre kapitálové trhy by podobná regulácia mohla znížiť časť produktivitných ziskov firiem, ale nemusí zastaviť samotný AI investičný cyklus.
- Riziko: Príliš tvrdá alebo nekoordinovaná regulácia môže brzdiť inovácie a presúvať AI aktivity do krajín s nižším daňovým a regulačným zaťažením.
Bill Gates vo svojej novej eseji o prechode do éry umelej inteligencie posúva debatu od otázky, či AI zvýši produktivitu, k podstatne nepríjemnejšej otázke: čo sa stane, ak bude technologický pokrok rýchlejší než schopnosť inštitúcií, daňového systému a trhu práce prispôsobiť sa. Jeho základná téza nie je proti technológii. Naopak očakáva veľmi výrazné prínosy v zdravotníctve, vzdelávaní, vede a produktivite. Súčasne však upozorňuje, že AI sa od predchádzajúcich technologických revolúcií líši rýchlosťou nasadenia. Nové modely môžu využívať zariadenia, ktoré už firmy aj domácnosti majú, komunikujú prirodzeným jazykom a nemusia čakať desaťročia na vybudovanie distribučnej infraštruktúry. Gates preto označuje prechod do novej AI éry za jedno z najturbulentnejších období ľudských dejín a tvrdí, že spoločnosti sa naň pripravujú nedostatočne. Z ekonomického pohľadu je práve rýchlosť najväčšou premennou. Ak technológia zvyšuje produktivitu pomaly, pracovná sila, vzdelávací systém aj kapitál majú čas prispôsobiť sa a presunúť. Ak sa rovnaký proces odohrá počas niekoľkých rokov, výsledkom môže byť súčasne rýchly rast produktivity aj vysoká nezamestnanosť v konkrétnych profesiách, regiónoch a vekových skupinách.
Najzaujímavejšia časť Gatesovej úvahy sa týka samotnej ekonomiky pracovného trhu. AI podľa neho nebude ohrozovať len rutinné kancelárske profesie. V prvej fáze môžu byť najviac zasiahnuté zákaznícka podpora, predaj, časť softvérového vývoja, právnej administratívy, analýza dát alebo úverové rozhodovanie. Neskôr sa vďaka robotike môže podobná zmena preniesť do stavebníctva, logistiky, pohostinstva a ďalších fyzických profesií. Najväčšie riziko nemusí spočívať v tom, že „zmizne práca“, ale v tom, že zmizne dostatočný počet dobre platených medzistupňov kariéry. Zvlášť citlivé môžu byť vstupné pozície, pretože práve na nich si mladí ľudia budujú skúsenosť potrebnú pre pokročilejšiu prácu. Ak AI prevezme veľkú časť juniorských úloh, firmy môžu získať vyššiu produktivitu, ale súčasne oslabiť mechanizmus, ktorým vzniká ďalšia generácia seniorných pracovníkov. To je štrukturálny problém, ktorý bežné tvrdenie o historickej schopnosti technologických revolúcií vytvárať nové pracovné miesta nemusí plne zachytiť. Nové miesta vznikať môžu, ale nemusia vzniknúť v rovnakom regióne, pre rovnakých ľudí ani v rovnakom čase.
Na tento problém Gates reaguje návrhom vytvoriť kategóriu profesií alebo činností „Human Reserved“, teda oblastí vyhradených ľuďom aj v situácii, keď by technologicky bolo možné človeka nahradiť. Nejde len o ochranu zamestnanosti. Gates používa príklad starostlivosti o chorých a zdôrazňuje, že niektoré ľudské interakcie majú hodnotu nezávislú od efektivity. Rovnaká logika môže platiť v starostlivosti o seniorov, vzdelávaní, psychológii, zdravotníctve alebo niektorých rozhodovacích funkciách. Ekonomicky ide o zásadnú myšlienku, pretože priznáva, že trhová cena nemusí zachytiť všetky spoločenské náklady automatizácie. Ak robot zvládne určitú činnosť lacnejšie než človek, firma má motiváciu ho použiť. Spoločnosť však môže niesť náklady v podobe nezamestnanosti, slabších komunít, nižších daňových príjmov alebo straty ľudského kontaktu. Human Reserved by tieto externality prenášal do regulácie. Zároveň by však išlo o mimoriadne zložitý zásah: bolo by potrebné určiť, čo chrániť, na ako dlho, podľa akých kritérií a ako zabrániť tomu, aby ochrana ľudskej práce viedla k nižšej produktivite, drahším službám alebo presunu výroby do krajín s voľnejšími pravidlami.
Ešte konkrétnejší je Gatesov návrh zmeniť zdanenie práce a kapitálu. Jeho argument vychádza z jednoduchej asymetrie. Zamestnávateľ, ktorý prijme človeka, platí odvody a ďalšie náklady spojené s pracovnou silou. Ak namiesto neho obstará softvér alebo robota, náklad môže byť v mnohých daňových systémoch odpočítateľný ako investícia. Daňová sústava tak môže aj bez explicitného politického rozhodnutia vytvárať stimul k automatizácii. Gates preto navrhuje zvážiť zdanenie AI tokenov a robotov. Zmyslom podľa neho nie je AI zastaviť, ale čiastočne vyrovnať ekonomické podmienky medzi ľudskou a strojovou prácou a vytvoriť zdroj príjmov pre rekvalifikácie a sociálnu sieť. Z pohľadu verejných financií je tento argument zásadný. Ak AI skutočne zníži podiel práce na vytvorenej pridanej hodnote, štát môže súčasne čeliť nižším príjmom z miezd a vyšším výdavkom na podporu ľudí pri prechode medzi profesiami. Bez zmeny daňového základu by sa fiškálny tlak mohol zvyšovať práve vo chvíli, keď technologická ekonomika generuje vyššiu celkovú produktivitu.
Praktické zavedenie dane z AI by však bolo výrazne zložitejšie než jej princíp. Token je technicky merateľnejšia jednotka než abstraktná „robotická práca“, ale množstvo spotrebovaných tokenov nie je to isté ako množstvo nahradenej ľudskej práce. Firma môže pomocou AI automatizovať zákaznícke centrum, ale rovnaký počet tokenov môže výskumné laboratórium použiť pri vývoji nového lieku alebo malá firma na zvýšenie produktivity zamestnancov bez prepúšťania. Jednotná daň by preto mohla penalizovať aj aplikácie s vysokým spoločenským prínosom. Gates sám pripúšťa, že by systém musel byť cielený. Ďalšou otázkou je medzinárodná konkurencia. Ak by vysokú daň z AI zaviedla jedna ekonomika a iná nie, digitálne aktivity s vysokou mobilitou kapitálu by sa mohli presúvať do jurisdikcií s nižším zaťažením. Úspešná politika by preto pravdepodobne musela pripomínať skôr koordinovanú reformu zdanenia kapitálu než jednoduchú spotrebnú daň na výpočtový výkon. To výrazne zvyšuje inštitucionálnu náročnosť celého návrhu.
Pre kapitálové trhy je Gatesova esej dôležitá preto, že pomenúva možné politické náklady súčasného AI boomu. Dnešné ocenenie veľkej časti technologického sektora vychádza z predpokladu, že automatizácia zvýši produktivitu, marže a návratnosť kapitálu. Ak však vlády začnú časť týchto prínosov zdaňovať alebo obmedzovať tempo nahrádzania pracovnej sily, môže sa časť budúcich ziskov presunúť od akcionárov smerom k verejným rozpočtom a zamestnancom. To by neznamenalo koniec AI investičného cyklu, ale mohlo by zmeniť jeho ekonomiku. Najväčšie platformy s vysokými maržami a vlastným výpočtovým ekosystémom by mohli nové náklady absorbovať ľahšie než menšie firmy. Naopak spoločnosti, ktorých investičná téza stojí predovšetkým na agresívnom znižovaní počtu zamestnancov, by boli voči podobnej regulácii citlivejšie. Popri technologických firmách by dopad pocítili aj poisťovne, banky, logistika, maloobchod, call centrá, účtovné služby a ďalšie sektory s vysokým podielom opakovateľných úloh. Z trhového pohľadu preto nemusí byť najväčším regulačným rizikom zákaz AI, ale postupné prerozdelenie časti zisku z vyššej produktivity.
Gatesova hlavná myšlienka je napokon širšia než robotická daň. Tvrdí, že spoločnosť nemôže nechať rýchlosť prechodu určovať iba ekonomickými stimulmi jednotlivých firiem. Firma, ktorá dokáže pomocou AI znížiť náklady, je pod konkurenčným tlakom technológiu nasadiť, pretože ak to neurobí, môže ju predbehnúť konkurent. Z pohľadu jednej spoločnosti je tak automatizácia racionálna. Ak však rovnaký krok urobia tisíce firiem súčasne, výsledok môže byť makroekonomicky veľmi odlišný: rýchlejšia produktivita, vyššie zisky a lacnejšie služby môžu existovať vedľa slabšieho rastu miezd, nižšieho podielu práce na príjmoch a väčšieho tlaku na verejné rozpočty. Kľúčová otázka preto nie je, či AI vytvorí hodnotu. Pravdepodobne ju vytvorí vo veľkom rozsahu. Otázkou je, ako sa táto hodnota rozdelí a či inštitúcie dokážu zmenu absorbovať dostatočne rýchlo. Ak áno, AI môže zvýšiť životnú úroveň, dostupnosť služieb aj produktivitu. Ak nie, práve rýchlosť technologického úspechu môže vytvoriť politickú a sociálnu reakciu, ktorá sa stane jedným z najväčších rizík celého AI investičného príbehu.
Text má informačný charakter a nepredstavuje investičné odporúčanie.
Text má informačný charakter a nepredstavuje investičné odporúčanie.